Vývin jazyka

JAZYK A REČ
Jazyk – je abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov a pravidiel, ktorý určité jazykové spoločenstvo používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania
Reč – je konkrétna realizácia jazykového systému, je zvukovo alebo písomne vyjadrený hovor – dorozumievacie znaky reči môžu mať aj mimojazykovú podobu
Jazykový znak – je schopný zastupovať konkrétne veci z reálneho sveta – spojenie zvukovej a obsahovej zložky musí byť v danom jazyku ustálené – umožňuje prenášať informáciu vďaka spojeniu zvukovej a významovej stránky znaku
Semiotika – náuka o znakoch – zaoberá sa systémom znakov, ktoré vznikli vedome a slúžia na dorozumievanie
Piktogram – pôvodne primitívna maľba alebo kresba, vyrývaná alebo maľovaná na kožu, skalné alebo jaskynné steny, kosti, kamene – v súčasnosti obrázková značka vyjadrujúca myšlienku, nahrádza text informácie – zrozumiteľný aj bez znalosti jazyka
FUNKCIE JAZYKA  dorozumievacia (komunikatívna) funkcia  poznávacia (kognitívna) funkcia  expresívna (výrazová) funkcia  estetická funkcia  reprezentatívna funkcia /reprezentuje určitú etnickú skupinu, určitý národ/
DRUHY JAZYKA 1. Prirodzený jazyk
- systém znakov a pravidiel ich spájania
- vytvoril sa počas historického vývinu spoločenstva
- slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a poznávania
- má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva
- môže prestať plniť funkciu materinského jazyka a národného jazyka a stáva sa mŕtvym
Národný jazyk – jazyk, ktorý používa určitý národ
– národ sa ním identifikuje ako osobitné a uvedomelé kultúrne a politické spoločenstvo
Materinský jazyk
Úradný/štátny jazyk
Cieľový jazyk – jazyk, ktorý sa učí žiak inej národnostnej príslušnosti v škole
Cudzí jazyk
Mŕtvy – prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka
2. Umelý/plánovaný jazyk
- systém znakov, ktorý má ohraničenú platnosť
- na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom vo zvukovej forme
Hovorené (esperanto)
Umelecké plánové (klingončina, elfčina)
Symbolické (matematické)
- symbolický jazyk je systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie iba skupina ľudí (v chémii, matematike)
Logické (loglan, jazyky na dorozumievanie sa s inou vesmírnou rasou)
Komické (europanto – paródia na jazyk európskych inštitúcií)
JAZYK A PÍSMO
Vetné písmo – obrázkové (piktografické) písmo
- bolo prvým, primitívnym písmom
- kresba znamenala celú vetu
- za jeho pôvodcov sa považujú Sumeri (4. tisícročie pred Kristom)
Pojmové písmo – ideografické, hieroglyfické písmo
- písmo zobrazujúce pomocou obrázkov jednotlivé pojmy
- každé slovo malo svoj osobitný obrázok
- znaky dokonca zobrazovali aj abstraktné myšlienky
- vzniklo v starovekom Egypte (rozlúštil ho francúzsky vedec J. F. Champollion pomocou žulovej dosky z Rossete)
Hieroglyf – jednotka staroegyptského písma
Slabičné písmo
- tzv. klinové písmo - mali Sumeri už okolo roku 3000 pred Kristom
- znaky v podobe klinov a čiar spolu tvorili slová
Hláskové písmo
- má pre každú hlásku osobitný znak
- vzniklo v Stredozemí v 2. storočí pred Kristom, písalo sa sprava doľava
- Feničania vytvorili spoluhláskovú abecedu s dvadsiatimi dvoma písmenami (z fenického písma vzniklo 80 % známych abecedných sústav)
Grécke písmo
- v starovekom Grécku sa od 7. storočia pred Krisom začalo písať zľava doprava
- z aténskej abecedy sa vyvinula latinka (6. stor. pred Kr.) – písmo, ktoré malo pre každú hlásku osobitný znak (24 písmen)
- latinka je najrozšírenejším písmom na svete (píše ním 35 – 40 % ľudstva)
Slovanské písmo
- v 9. stor. naši slovanskí predkovia písali hlaholikou (prvým slovanským písmom zostaveným na základe malej gréckej abecedy – minuskuly) a neskôr cyrilikou (druhé slovanské písmo na základe veľkej gréckej abecedy – majuskuly); v niektorých slovanských jazykoch sa po zmenách zachovala doteraz: macedónčina, bulharčina, srbčina; Rusi, Ukrajinci a Bielorusi nazývajú upravenú cyriliku azbuka (názov podľa prvých dvoch písmen: az, buki)
VÝVIN JAZYKA
Väčšina európskych a ázijských jazykov vznikla pravdepodobne z jediného jazyka, ktorý dodatočne dostal názov indoeurópsky prajazyk.
Jazyky, ktoré sa vyvinuli z indoeurópskeho prajazyka, nazývame indoeurópskymi jazykmi.
Indoeurópske jazyky
slovanské
východoslovanské, západoslovanské, južnoslovanské
baltské
litovčina, lotyština
germánske
dánčina, nórčina, islandčina, angličtina, holandčina, flámčina, nemčina
románske
ľudová latinčina, klasická latinčina; francúzština, taliančina, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina, moldavčina
keltské
írčina, waleština, bretónčina
grécky
novogréčtina – od 15. storočia
albánsky
arménsky
indické
hindčina, bengálčina
iránske
perzština, kurdčina, rómčina atď.
Slovanské jazyky
Pravdepodobne v 3. tisícročí pred Kristom sa ako prvá osamostatnila z indoeurópskeho prajazyka baltoslovanských jazykov, do ktorej patrili aj dnešné baltské jazyky.
Po 1. tisícročí pred Kristom sa táto skupina rozdvojila na baltskú a slovanskú skupinu. Slovanská skupina hovorila praslovanským jazykom.
Praslovanský jazyk (praslovančina) existoval až tri tisícročia a nezachovali sa z neho žiadne písomné pamiatky. Vlasť Praslovanov bola medzi Dneprom a Vislou (niektoré pramene uvádzajú územie medzi Odrou a Dneprou či iné územia). V období sťahovania národov (4. až 6. storočie pred Kristom) sa naši predkovia rozšírili do východnej, južnej a strednej Európy.
Na základe južnoslovanského macedónskeho dialektu vznikla v 9. storočí staroslovienčina – prvý kultúrny, liturgický a spisovný
Slovanské jazyky
východoslovanské
ruština
ukrajinčina
bieloruština
rusínsky jazyk – jazyk východných Slovanov na východnom Slovensku, v Haliči, v Bukovine a v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktorí sa považujú za svojbytný národ
západoslovanské
slovenčina
čeština
poľština
horná a dolná lužická srbčina
južnoslovanské
srbčina (upravená cyrilika)
chorvátčina
slovinčina
macedónčina (upravená cyrilika)
bulharčina (upravená cyrilika)
NÁRODNÝ JAZYK
- je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva
- je územne vymedzený, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený
Znaky národa: územie, špecifické farby (vlajka), jazyk, tradícia
Formy národného jazyka
Spisovná forma
Spisovný jazyk
- má celonárodnú a celoštátnu platnosť
- má národno-reprezentatívnu funkciu
- je znakom národa
- je prejavom národného uvedomenia používateľov
- je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom
- je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka, a to v písanej, i v ústnej podobe
Kodifikácia – uzákonenie pravidiel spisovného jazyka
– v modernej dobe ju realizuje inštitúcia, kolektív jazykovedcov vedený významnou vedeckou osobnosťou
Kodifikácia súčasného spisovného jazyka je zachytená v kodifikačných dielach:
Pravidlá slovenského pravopisu
Pravidlá slovenskej výslovnosti
Morfológia slovenského jazyka
Krátky slovník slovenského jazyka
(azbuka)
Spisovný jazyk
- je najdôležitejšia forma národného jazyka, vznikol na báze nárečovej formy národného jazyka
- používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej vedeckej, administratívnej, žurnalistickej, didaktickej a náboženskej komunikácii a je jazykom umeleckej literatúry a umenia vôbec.
Štandardná forma
- má celonárodnú platnosť, používa sa v každodennej komunikácii
Subštandardná forma
- má celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o jej západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante.
Nárečová forma národného jazyka
Územné nárečie
– jazyk časti národného spoločenstva v územne presne vymedzenej oblasti
a) západoslovenská skupina: záhorské, trnavské, považské, stredonitrianske, juhonitrianske, dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie
b) sredoslovenská skupina: hornonitrianske, tekovské, turčianske, hontianske, oravské, liptovské, zvolenské, novohradské, gemerské nárečie
c) východoslovenská skupina: spišské, šarišské, abovské, zemplínske, sotácke, užské nárečie
Sociálne nárečie
- jazyk skupiny ľudí s tým istým povolaním alebo s tými istými záujmami
a) slang
- mení tvar slova
- využíva metaforu, slovné hračky
- preukazuje vplyvy z cudzích jazykov (čeština a angličtina)
sámoška, komp, písíčko, čeknúť, dať si odpych, vegetovať
b) argot
- nemení slová, neskracuje ich
- používa slová v inom významovom kontexte – zmení ich lexikálny význam
VZNIK A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA
Slovenský jazyk sa vyvíjal nepretržite od 5. storočia ako osobitný slovanský jazyk, ale dlhé storočia zostal jazykom ľudu a ľudovej slovesnosti. Ako administratívny, liturgický jazyk či jazyk vedy sa na území dnešného Slovenska používali iné jazyky (staroslovienčina, latinčina, čeština/slovakizovaná čeština, neskôr i nemčina a maďarčina).
Vo vývine slovenčiny rozlišujeme z hľadiska existencie kodifikovanej podoby nášho jazyka dve obdobia: predspisovné obdobie a spisovné obdobie.
PREDSPISOVNÉ OBDOBIE Praslovančina (do 8. storočia)
- bola spoločným jazykom predkov všetkých Slovanov (napr. svieca – *svetja, ležať - *legeti, medza - *medja); mala okolo 50 hlások;
- mala okolo 50 hlások; viaceré hlásky, napr. samohlásky tvrdý jer (Ъ)a mäkký jer (Ь), nosové samohlásky (ę, ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr. ć,ź)sa v slovenčine nezachovali
Stará slovenčina (9. storočie)
Po 5. storočí sa na území neskoršieho Nitrianskeho kniežatstva formuje praslovanský dialekt ako osobitý západoslovanský jazyk – základ budúcich slovenských nárečí a spisovného jazyka.
Staroslovienčina (9. storočie)
Prvý spisovný, kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod, ktorí ju vytvorili na základe slovanského macedónskeho nárečia z okolia Solúna (Thessaloniki). Na území Veľkej Moravy priberala západoslovanské prvky. Mala jery, nosovky, dlhú samohlásku ě, zložitý systém minulých časov, napr. imperfektum, perfektum, pluskvamperfektum-
Zapisovala sa hlaholikou, neskôr cyrilikou.
S týmto jazykom sa dostali do kontaktu iba vladári a predstavitelia duchovenstva. V slovenčine sa zachovali napr. staroslovienske pomenovania remesiel v názvoch obcí (napr. Štitáre, Vozokany).
Stará slovenčina
I naďalej sa vyvíja smerom k novovekému európskemu jazyku, už niekoľko storočí preberá vplyvy z iných jazykov (najviac sa odráža v lexike kontakt s bavorskými kňazmi, ktorí ako liturgický jazyk používali latinčinu, napr. omša, pápež z lat. misa, papa).
Po páde Veľkej Moravy sa nestala úradným a liturgickým jazykom v uhorskom štáte, ale stala sa na dlhé stáročia stmeľujúcim elementom slovenského etnika.
Latinčina na území Slovenska (11. – 18. storočie)
Latinčina bola jazykom vzdelancov celej Európy, a preto sa stala v čase formovania Uhorského kráľovstva, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, úradným i liturgickým jazykom.
Slovenčina ako neoficiálny jazyk sa používala na preklad latinských formúl, napr. pri náboženských rituáloch, pri ktorých človek musel rozumieť, čo sľubuje alebo s čím súhlasí (sobáš, krst).
Čeština na území Slovenska (14. – 19. storočie)
Česko-slovenské kontakty sa umocnili po založení univerzity v Prahe v roku 1348, kde študovali aj slovenskí študenti, ďalej počas pobytu husitov a bratríkov na Slovensku (napr. velitelia hradov korešpondujú s miestnou šľachtou v češtine).
S rozvojom slovenských miest narástla potreba mešťanov používať pri administratívnych úkonoch jazyk, ktorému by rozumeli – český jazyk bol prijateľnejší ako latinský alebo nemecký. Slováci do češtiny vkladali slovenské prvky vedome alebo z nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka (slovakizovaná čeština). Biblická čeština (kralická čeština) je variant kultúrnej češtiny z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. storočia v Kraliciach. Slovenskí evanjelici si ho po reformácii zvolili za svoj liturgický jazyk.
V tomto období pokračuje vývin slovenčiny – dotvárajú sa slovenské nárečia.
Kultúrna slovenčina (16. – 17. storočie)
Popri latinčine a češtine v administratíve a cirkvi fungovala na území Slovenska kultúrna slovenčina (nadnárečová, ale ešte neuzákonená forma slovenčiny; bez celospoločenskej platnosti), napr. kultúrna západoslovenčina. Ako prví pocítili potrebu jazykovej normy kamaldulskí mnísi v Červenom Kláštore, ktorí prekladali Bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou a vytvorili tzv. Kamaldulský slovník. Neskôr si napr. J. I. Bajza sám zvolil jazykovú normu domáceho jazyka pri písaní literárnych diel.
SPISOVNÉ OBDOBIE Bernolákovské obdobie (koniec 18. a začiatok 19. storočia)
Kolektív vzdelancov na čele s Antonom Bernolákom v roku 1787 kodifikoval (uzákonil) spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s niekoľkými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny (tvaroslovie, mäkké spoluhlásky atď.). Kodifikácia sa uskutočnila vydaním nasledujúcich diel: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s prílohou Orthographia, Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) a neskôr pribudol Slowár Slowenski, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 1827). Tento jazyk sa stal spisovným jazykom katolíckej inteligencie, bol literárnym i školským jazykom (v rokoch 1819 – 1852 sa vyučoval v Spišskej Kapitule). Mal diakritický pravopis, ale aj s niekoľkými zložkami (napr. ks, ch). Výrazne sa uplatňoval fonematický princíp pravopisu (všetky mäkké spoluhlásky musel používateľ označiť mäkčeňom: ďeďina, swadba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich), namiesto spoluhlásky j sa používa graféma g (gak = jak), mal dvojité w. Do kultúrnej západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridal stredoslovenské mäkké slabiky ďe, ťe, ňe, ľe, niekedy i dvojhlásku (ďgewča), podstatné mená sa písali s veľkým začiatočným písmenom.
Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia)
V roku 1843 sa na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov dohodla o podobe spisovnej slovenčiny. Na základe tejto dohody kodifikoval spisovnú slovenčinu Ľudovít Štúr, vychádzajúc zo strednej slovenčiny, dielom Nauka reči slovenskej (1846) a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Ľudovít Štúr nadviazal na Antona Bernoláka, zvolil diakritický pravopis, pridal grafémy pre dvojhlásky (ja, ju, uo), nekodifikoval hlásky ľ, ä, ô, y; hláska i sa zapisovala len grafémou i (nepoznali y), najvýraznejší je fonematický princíp pravopisu.
Po počiatočných diskusiách jazyk prijali (hlavne po neskoršej reforme v roku 1847) elitní predstavitelia slovenských evanjelikov aj katolíkov za spoločný spisovný jazyk Slovákov.
Po kritike Štúrovho spisovného jazyka (hlavne Michal Miloslav Hodža v diele Větín o slovenčine, 1847 – ako zástanca jednoty slovanstva požadoval, aby slovenčina mala také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch, napr. ľ, ä, ě) došlo po dohode v Bratislave v roku 1851 k jeho reforme pod vedením Michala Miloslava Hodžu a jazykovedca Martina Hattalu (vydaním diela Krátka mluvnica slovenská roku 1852). Ustúpilo sa napr. od fonematického princípu pravopisu a začalo sa rozlišovať i/y na základe historického pohľadu na jazyk, neoznačovala sa mäkkosť spoluhlásky pred e, i (etymologický princíp pravopisu) atď.
Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. storočia)
V Turčianskom Svätom Martine bolo sídlo Matice slovenskej (1863 – 1875), vychádzalo tam mnoho časopisov a spisovnú slovenčinu navyše ovplyvňovala živá ľudová reč z okolia Martina. Martinský úzus sa stal základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.
Začiatkom dvadsiateho storočia vydal Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), príručku, ktorá ustálila jazykovú normu najmä v oblasti skloňovania. Slovenčina v období vrcholiacich maďarizačných snáh uhorskej vlády pretrvala aj vďaka slovenským redaktorom a realistickým autorom (napr. Martin Kukučín, Jozef Gregor-Tajovský, Božena Slančíková-Timrava), ktorí ľudovú reč povýšili na literárny jazyk svojich diel.
Medzivojnové obdobie (1918 - 1945)
Vznik ČSR znamenal, že sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, hoci nie v sľubovanom postavení. Po období maďarizácie Slováci nemali dostatočne početnú vlastnú
inteligenciu, ktorá by zabezpečila fungovanie štátnej správy, a preto prichádzali na pomoc profesori, učitelia, policajti, dôstojníci a úradníci z Čiech, a tým sa zosilnil živelný prienik češtiny do slovenčiny.
V 20. rokoch 20. storočia vyvrcholili snahy politického hnutia čechoslovakizmu (predstavovaného Tomášom Garrigueom Masarykom a Edvardom Benešom) o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. V duchu tejto idey jednoty československého národa vyšli v roku 1931 prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Vladimíra Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová (láhev, límec, zeď) a navrhovali uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások (vedeť, vidieť).
Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košičiach (H. Bartek, Jozef Škultéty, Ľ. Novák a ďalší), vďaka ktorému sa ustálila rozkolísanosť noriem spisovného jazyka, slovenčina sa očistila od českých prvkov. Pražské centrum pomenovalo autorov sústredených okolo tohto časopisu puristi (puro, z tal., špan. – čistý).
Povojnové obdobie (1945 - 1989)
V tomto období sa už o výskum slovenského jazyka stará profesionálne pracovisko (od r. 1943 Jazykovedný ústav, potom pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied). Pracovníci tohto ústavu s mnohými vysokoškolskými učiteľmi sa stali uznávanými odborníkmi pre slovenský jazyk (slovakisti): J. Ružička, Eugen Paulíny, Ján Stanislav, Ladislav Dvonč, Ján Mistrík, Jozef Horecký, Štefan Peciar...
V roku 1953 nastali v slovenskom pravopise zásadné zmeny, po ktorých už odborná verejnosť volala od 40. rokov 20. storočia. Zjednotili sa pravidlá o spodobovaní (odstránilo sa dvojaké písanie: sjazd – schôdza/zjazd – na lyžiach; sväz – forma štátu/zväzok – viazanička) a odstránilo sa odlišovanie rodu v tvaroch minulého času (chlapi robili/ženy robily).
V 50. rokoch začal vychádzať 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý mapoval vtedajší stav slovenskej lexiky. Neskôr vyšli syntetické práce Morfológia slovenského jazyka (1966) od kolektívu jazykovedcov a Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) od Ábela Kráľa. Obe sú kodifikačnými dielami.
Po roku 1968 (federatívne usporiadanie Československa) sa čeština a slovenčina stali rovnocennými štátnymi a úradnými jazykmi.
Súčasné obdobie
1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu (výrazné zmeny pravopisu)
1995 – vyšiel Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky (používanie spisovného slovenského jazyka ako štátneho jazyka vo verejnom styku)
2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu
2003 – vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka
2004 – slovenčina sa stáva rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie
2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A-G)
- povoľuje dvojtvary: mliekár/mliekar, bábkar/bábkár, email/e-mail, gej/gay, cinzano/činzáno
- upravuje písanie cudzích slov: četovanie, editoriál, bloger/blogér, drajvovať, esemeska
- zachytáva nové zložené slová: eurominca, dvojeurovka...
2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L)
- povoľuje dvojtvary: hacker/heker
- hovorové slová: holohlavec, imidžovka, informačka, intimka
- nové zložené slová: infostánok, lartpurlartizmus
POZOR! Slovník súčasného slovenského jazyka mapuje súčasný stav slovenčiny, ale NIE JE KODIFIKAČNOU PRÍRUČKOU!