RÉTORIKA

- je štýlom ústnej komunikácie verejného styku

- funkciou rečníckeho štýlu je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať a zapôsobiť na city poslucháča

- rečnícky štýl nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie

- gr. filozof Aristoteles ako 1. klasifikoval rečnícke útvary v 4. storočí p. n. l., jeho diela Rétorika

Poetika

- dodnes tvoria základ štúdia rečníckeho štýlu

- Rimania prebrali rečníctvo od Grékov a práve oni sa považujú za majstrov rétoriky

- za najlepšieho rečníka všetkých čias je považovaný Marcus Tullius Cicero (106-43 p. n. l.)

- rečnícku prax získal na súdnych rečiach

- v stredoveku sa vycibrila najmä forma cirkevného rečníctva a kazateľstva

- v novodobých dejinách sa čoraz viac zdokonaľuje politická reč a slávnostné príležitostné prejavy

- za 1. slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľudovíta Štúra, predniesol 6 slávnych rečí na uhorskom sneme

Základné znaky rečníckeho štýlu

- ústnosť, verejnosť, sugestívnosť, adresnosť, názornosť

Ústnosť

- rečnícky štýl patrí do ústnej komunikácie

- okrem jazykových prostriedkov rečnícky štýl využíva aj mimojazykové prostriedky- mimiku, gestikuláciu a zrakový kontakt, ktorým reaguje na zmenu nálady poslucháčov

Verejnosť- útvary rečníckeho štýlu sú určené širokej verejnosti, preto musíme dbať na výber jazykových prostriedkov (nesmie hromadiť odborné a cudzie slová), musíme sa vyhýbať presným dátumom, keď používame viac čísel, zaokrúhľujeme ich, nesmieme používať vulgarizmy, nepoužívame dlhé vetné konštrukcie

Sugestívnosť- rečník sa snaží zapôsobiť na city poslucháčov- využívame prostriedky umeleckého štýlu- opakovanie slov, viackrát oslovíme poslucháčov, zdôrazňujeme niektoré slová, použijeme pátos, dramatickú pauzu, zoslabíme alebo zosilníme hlas- v závere prejavu vyjadrujeme svoje želania, výzvy

Adresnosť- rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, niektoré sú venované jednotlivcom (k rôznym jubileám), ale počúvajú ich viacerí

Názornosť- využíva sa najmä v náučných prednáškach- obrazový materiál – mapy, grafy, schémy, audiovizuálne pomôcky

Znaky dobrého ústneho prejavu

1. kratší rozsah; koncentrovanejší a zaujímavejší obsah; aby sa udržala pozornosť poslucháčov, je možné použiť umelecké jazykové prostriedky.
2. má výhodu v použití mimojazykových prostriedkov – mimika, gestikulácia, intonácia
3. vysoká technika prednesu – prednes prejavu je rovnocennou zložkou obsahu

Žánre

1, agitačné

A. POLITICKÉ REČI (PREJAVY) – zjazdový, manifestačný, parlamentný, mítingový, snemový, agitačný (presviedčať), diplomatická reč.
B. SÚDNE REČI – obhajoba, žaloba

2, náučné (odborné) prejavy:

A. PREDNÁŠKY – SŠ, VŠ, inde...
B. REFERÁTY, KOREFERÁTY – (re-hodnotí zoširoka; kore–hlbšie rozvinutie nejakého bodu referátu inou osobou) školský, politický...
C. DIALOGIZOVANÉ ÚTVARY – diskusia, debata, polemika
D. CIRKEVNÉ PREJAVY – kázeň(homília)

3, príležitostné a ceremoniálne prejavy:

A. VEREJNÉ – slávnostné (jubilejný, gratulačný, spomienkový), rámcové (otvárací, privítací, pozdravný, záverečný), informačné (výzva, výstraha, rozkaz, oznam, konferenciérsky prejav)
B. RODINNÉ – familiárne – sobášny, pohrebný, slávn. prípitok, krst, zásnuby...

Chyby v rečníckom prejave

Najčastejšou chybou v rečníckom prejave je defektná pauza, čomu je na vine zlé hospodárenie s dychom. Vypĺňanie páuz takzvanými floskulami, čo sú slová ako ovšem, takpovediac, vlastne, je veľmi netaktné. Keď sa rečník často opakuje, tak môže pôsobiť nedôveryhodne a prejav vyzerá ako keby bol nepripravený. Najhoršiu chybu akú môže rečník spraviť je ak nedodržiava rovnaké  tempo reči, alebo ak nenahodí správne tempo, či už rýchle pri smútočnom prejave alebo veľmi pomalé a s nízkou intenzitou hlasu pri prejavoch. Je veľmi neslušné ak autor používa vulgarizmy alebo nespisovnú reč, čo je veľmi časté v reklamách. Ak si rečník prejav nepripravil, text len číta a nenadväzuje očný kontakt s publikom, prejav je veľmi nezaujímavý a nestojí zato. Veľmi neslušné je aj, ak má rečník ruky vo vreckách.

Fázy tvorenia prejavu

1.vyhľadávanie, kde si autor vyberá tému o ktorej bude hovoriť na danej udalosti.
2.usporiadanie témy organizuje slohový postup do úvodu, jadra a záveru.

3.štylizácia, pri ktorej je veľmi dôležité správne si zvoliť spôsob reči a štýl prejavu.
4.zapamätanie a pri dlhších prejavoch má papier so záchytnými bodmi.

5. prednes

Výrazové prostriedky
delíme na verbálne a neverbálne. Tie verbálne delíme ešte na niekoľko skupín:

1.skupina sú lexikálne výrazové prostriedky, medzi ktoré patria synonymá, antonymá, spisovné, cudzie, zastarané a knižné slová, eufemizmy, biblizmy, frazeologizmy a citovo príznakové slová.

2.skupina sú syntaktické výrazové prostriedky a medzi ne patria opytovacie, rečnícke, básnické, zvolacie vety a vsuvky.

3.skupina sú zvukové výrazové prostriedky medzi ktoré patrí melódia vety, tempo reči, pauza a dôraz.

4.skupina sú špecifické, štylistické a rečnícke výrazové prostriedky. Tie sa delia na figúry a trópy.

Trópy sú výrazové prostriedky, ktoré nepriamo ale obrazne pomenovávajú predmety alebo javy na základe ich podobnosti. Základom je obmeniť lexikálny význam slova. Medzi trópy patria: metafora, metonymia, personifikácia, epiteton a perifráza. Metafora vzniká zámenou jedného slova s iným slovom na základe ich vonkajších podobností. Napríklad: slnko sadá, horel hanbou. Metonymia je obrazné pomenovanie ktoré sa zakladá na prenesení významu podľa logickej súvislosti. Napríklad: jedlo nedorazilo načas, ukradli nového forda. Personifikácia je, keď majú neživé predmety ľudské vlastnosti. Napríklad: mraky sa hnevajú, mesto spí. Epiteton je výrazový prostriedok ktorý má citový význam. Napríklad: pokojný večer, láskavá mať. Perifráza je nepriame pomenovanie opisom a zvýraznenie najtypickejšej vlastnosti. Napríklad: čierny kontinent = Afrika, krásavica na Dunaji = Bratislava. Medzi trópy patrí aj hyperbola, čiže zveličenie. Tvoria ju slovné spojenia ktoré vystihujú najvýraznejšiu črtu. Napríklad: „Hovoril som ti to najmenej tisíckrát.“

Figúry: Aliterácia je opakovanie hlások na začiatku za sebou idúcich slov. Napríklad: „Daniel Dangl daroval Danke Dobišovej drevenú doštičku do drevenej debničky.“

Anafora je opakovanie slova alebo slovného spojenia na začiatku za sebou idúcich viet alebo veršov. Napríklad: Letel poľom, letel dolom, letel horou ako strela, letel stepou, pustatinou – Visla pred ním zašumela. (Uk.: Ján Kostra: Každý deň)

 Epifora je opakovanie jedného slova alebo slovného spojenia na konci viet alebo veršov. Je to opak anafory. Napríklad: „...nech kto jak chce o nich húta, na každom je krv prischnutá, srdca môjho krv prischnutá...“ (Uk.:Ivan Krasko: Kritikovi)

Paradox je nezmyselný výrok v ktorom si protirečíme. Pomáha vyjadriť hlbšiu myšlienku. Napríklad: Posvätní sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, ako čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.

Gradácia sa používa na stupňovanie deja. Napríklad: Pred domom mať, rodina i celý svet známy, obhŕkli ho dokola: Vitaj medzi nami!

Paralelizmus je podobnosť v konštrukcii vety alebo verša. Napríklad: Má milá, premilá, však pekné oči máš, šťastný je to človek, čo naňho pozeráš. Má milá, premilá, však pekné líčka máš, šťastný je to človek, čo mu ich bozkať dáš.

Neverbálne:

mimika, čiže pohyb tváre idú prirodzene, nedajú sa nacvičiť. Pred prejavom by sme sa ale mali pozrieť do zrkadla a študovať svoje mimické prejavy a usmerniť ich. Prehnaná mimika a gestá môžu odpútať pozornosť od samostatného prejavu, preto by sme ich mali predvádzať nenápadne, ale s mierou. Veľmi dôležitý je aj celkový výzor rečníka, ktorý dotvára celkovú atmosféru Každá nedokonalosť ovplyvní publikum, ako aj viditeľná tréma rečníka