pondelok 22. októbra 2018

Vývin jazyka

JAZYK A REČ
Jazyk – je abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov a pravidiel, ktorý určité jazykové spoločenstvo používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania
Reč – je konkrétna realizácia jazykového systému, je zvukovo alebo písomne vyjadrený hovor – dorozumievacie znaky reči môžu mať aj mimojazykovú podobu
Jazykový znak – je schopný zastupovať konkrétne veci z reálneho sveta – spojenie zvukovej a obsahovej zložky musí byť v danom jazyku ustálené – umožňuje prenášať informáciu vďaka spojeniu zvukovej a významovej stránky znaku
Semiotika – náuka o znakoch – zaoberá sa systémom znakov, ktoré vznikli vedome a slúžia na dorozumievanie
Piktogram – pôvodne primitívna maľba alebo kresba, vyrývaná alebo maľovaná na kožu, skalné alebo jaskynné steny, kosti, kamene – v súčasnosti obrázková značka vyjadrujúca myšlienku, nahrádza text informácie – zrozumiteľný aj bez znalosti jazyka
FUNKCIE JAZYKA  dorozumievacia (komunikatívna) funkcia  poznávacia (kognitívna) funkcia  expresívna (výrazová) funkcia  estetická funkcia  reprezentatívna funkcia /reprezentuje určitú etnickú skupinu, určitý národ/
DRUHY JAZYKA 1. Prirodzený jazyk
- systém znakov a pravidiel ich spájania
- vytvoril sa počas historického vývinu spoločenstva
- slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a poznávania
- má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva
- môže prestať plniť funkciu materinského jazyka a národného jazyka a stáva sa mŕtvym
Národný jazyk – jazyk, ktorý používa určitý národ
– národ sa ním identifikuje ako osobitné a uvedomelé kultúrne a politické spoločenstvo
Materinský jazyk
Úradný/štátny jazyk
Cieľový jazyk – jazyk, ktorý sa učí žiak inej národnostnej príslušnosti v škole
Cudzí jazyk
Mŕtvy – prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka
2. Umelý/plánovaný jazyk
- systém znakov, ktorý má ohraničenú platnosť
- na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom vo zvukovej forme
Hovorené (esperanto)
Umelecké plánové (klingončina, elfčina)
Symbolické (matematické)
- symbolický jazyk je systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie iba skupina ľudí (v chémii, matematike)
Logické (loglan, jazyky na dorozumievanie sa s inou vesmírnou rasou)
Komické (europanto – paródia na jazyk európskych inštitúcií)
JAZYK A PÍSMO
Vetné písmo – obrázkové (piktografické) písmo
- bolo prvým, primitívnym písmom
- kresba znamenala celú vetu
- za jeho pôvodcov sa považujú Sumeri (4. tisícročie pred Kristom)
Pojmové písmo – ideografické, hieroglyfické písmo
- písmo zobrazujúce pomocou obrázkov jednotlivé pojmy
- každé slovo malo svoj osobitný obrázok
- znaky dokonca zobrazovali aj abstraktné myšlienky
- vzniklo v starovekom Egypte (rozlúštil ho francúzsky vedec J. F. Champollion pomocou žulovej dosky z Rossete)
Hieroglyf – jednotka staroegyptského písma
Slabičné písmo
- tzv. klinové písmo - mali Sumeri už okolo roku 3000 pred Kristom
- znaky v podobe klinov a čiar spolu tvorili slová
Hláskové písmo
- má pre každú hlásku osobitný znak
- vzniklo v Stredozemí v 2. storočí pred Kristom, písalo sa sprava doľava
- Feničania vytvorili spoluhláskovú abecedu s dvadsiatimi dvoma písmenami (z fenického písma vzniklo 80 % známych abecedných sústav)
Grécke písmo
- v starovekom Grécku sa od 7. storočia pred Krisom začalo písať zľava doprava
- z aténskej abecedy sa vyvinula latinka (6. stor. pred Kr.) – písmo, ktoré malo pre každú hlásku osobitný znak (24 písmen)
- latinka je najrozšírenejším písmom na svete (píše ním 35 – 40 % ľudstva)
Slovanské písmo
- v 9. stor. naši slovanskí predkovia písali hlaholikou (prvým slovanským písmom zostaveným na základe malej gréckej abecedy – minuskuly) a neskôr cyrilikou (druhé slovanské písmo na základe veľkej gréckej abecedy – majuskuly); v niektorých slovanských jazykoch sa po zmenách zachovala doteraz: macedónčina, bulharčina, srbčina; Rusi, Ukrajinci a Bielorusi nazývajú upravenú cyriliku azbuka (názov podľa prvých dvoch písmen: az, buki)
VÝVIN JAZYKA
Väčšina európskych a ázijských jazykov vznikla pravdepodobne z jediného jazyka, ktorý dodatočne dostal názov indoeurópsky prajazyk.
Jazyky, ktoré sa vyvinuli z indoeurópskeho prajazyka, nazývame indoeurópskymi jazykmi.
Indoeurópske jazyky
slovanské
východoslovanské, západoslovanské, južnoslovanské
baltské
litovčina, lotyština
germánske
dánčina, nórčina, islandčina, angličtina, holandčina, flámčina, nemčina
románske
ľudová latinčina, klasická latinčina; francúzština, taliančina, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina, moldavčina
keltské
írčina, waleština, bretónčina
grécky
novogréčtina – od 15. storočia
albánsky
arménsky
indické
hindčina, bengálčina
iránske
perzština, kurdčina, rómčina atď.
Slovanské jazyky
Pravdepodobne v 3. tisícročí pred Kristom sa ako prvá osamostatnila z indoeurópskeho prajazyka baltoslovanských jazykov, do ktorej patrili aj dnešné baltské jazyky.
Po 1. tisícročí pred Kristom sa táto skupina rozdvojila na baltskú a slovanskú skupinu. Slovanská skupina hovorila praslovanským jazykom.
Praslovanský jazyk (praslovančina) existoval až tri tisícročia a nezachovali sa z neho žiadne písomné pamiatky. Vlasť Praslovanov bola medzi Dneprom a Vislou (niektoré pramene uvádzajú územie medzi Odrou a Dneprou či iné územia). V období sťahovania národov (4. až 6. storočie pred Kristom) sa naši predkovia rozšírili do východnej, južnej a strednej Európy.
Na základe južnoslovanského macedónskeho dialektu vznikla v 9. storočí staroslovienčina – prvý kultúrny, liturgický a spisovný
Slovanské jazyky
východoslovanské
ruština
ukrajinčina
bieloruština
rusínsky jazyk – jazyk východných Slovanov na východnom Slovensku, v Haliči, v Bukovine a v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktorí sa považujú za svojbytný národ
západoslovanské
slovenčina
čeština
poľština
horná a dolná lužická srbčina
južnoslovanské
srbčina (upravená cyrilika)
chorvátčina
slovinčina
macedónčina (upravená cyrilika)
bulharčina (upravená cyrilika)
NÁRODNÝ JAZYK
- je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva
- je územne vymedzený, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený
Znaky národa: územie, špecifické farby (vlajka), jazyk, tradícia
Formy národného jazyka
Spisovná forma
Spisovný jazyk
- má celonárodnú a celoštátnu platnosť
- má národno-reprezentatívnu funkciu
- je znakom národa
- je prejavom národného uvedomenia používateľov
- je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom
- je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka, a to v písanej, i v ústnej podobe
Kodifikácia – uzákonenie pravidiel spisovného jazyka
– v modernej dobe ju realizuje inštitúcia, kolektív jazykovedcov vedený významnou vedeckou osobnosťou
Kodifikácia súčasného spisovného jazyka je zachytená v kodifikačných dielach:
Pravidlá slovenského pravopisu
Pravidlá slovenskej výslovnosti
Morfológia slovenského jazyka
Krátky slovník slovenského jazyka
(azbuka)
Spisovný jazyk
- je najdôležitejšia forma národného jazyka, vznikol na báze nárečovej formy národného jazyka
- používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej vedeckej, administratívnej, žurnalistickej, didaktickej a náboženskej komunikácii a je jazykom umeleckej literatúry a umenia vôbec.
Štandardná forma
- má celonárodnú platnosť, používa sa v každodennej komunikácii
Subštandardná forma
- má celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o jej západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante.
Nárečová forma národného jazyka
Územné nárečie
– jazyk časti národného spoločenstva v územne presne vymedzenej oblasti
a) západoslovenská skupina: záhorské, trnavské, považské, stredonitrianske, juhonitrianske, dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie
b) sredoslovenská skupina: hornonitrianske, tekovské, turčianske, hontianske, oravské, liptovské, zvolenské, novohradské, gemerské nárečie
c) východoslovenská skupina: spišské, šarišské, abovské, zemplínske, sotácke, užské nárečie
Sociálne nárečie
- jazyk skupiny ľudí s tým istým povolaním alebo s tými istými záujmami
a) slang
- mení tvar slova
- využíva metaforu, slovné hračky
- preukazuje vplyvy z cudzích jazykov (čeština a angličtina)
sámoška, komp, písíčko, čeknúť, dať si odpych, vegetovať
b) argot
- nemení slová, neskracuje ich
- používa slová v inom významovom kontexte – zmení ich lexikálny význam
VZNIK A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA
Slovenský jazyk sa vyvíjal nepretržite od 5. storočia ako osobitný slovanský jazyk, ale dlhé storočia zostal jazykom ľudu a ľudovej slovesnosti. Ako administratívny, liturgický jazyk či jazyk vedy sa na území dnešného Slovenska používali iné jazyky (staroslovienčina, latinčina, čeština/slovakizovaná čeština, neskôr i nemčina a maďarčina).
Vo vývine slovenčiny rozlišujeme z hľadiska existencie kodifikovanej podoby nášho jazyka dve obdobia: predspisovné obdobie a spisovné obdobie.
PREDSPISOVNÉ OBDOBIE Praslovančina (do 8. storočia)
- bola spoločným jazykom predkov všetkých Slovanov (napr. svieca – *svetja, ležať - *legeti, medza - *medja); mala okolo 50 hlások;
- mala okolo 50 hlások; viaceré hlásky, napr. samohlásky tvrdý jer (Ъ)a mäkký jer (Ь), nosové samohlásky (ę, ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr. ć,ź)sa v slovenčine nezachovali
Stará slovenčina (9. storočie)
Po 5. storočí sa na území neskoršieho Nitrianskeho kniežatstva formuje praslovanský dialekt ako osobitý západoslovanský jazyk – základ budúcich slovenských nárečí a spisovného jazyka.
Staroslovienčina (9. storočie)
Prvý spisovný, kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod, ktorí ju vytvorili na základe slovanského macedónskeho nárečia z okolia Solúna (Thessaloniki). Na území Veľkej Moravy priberala západoslovanské prvky. Mala jery, nosovky, dlhú samohlásku ě, zložitý systém minulých časov, napr. imperfektum, perfektum, pluskvamperfektum-
Zapisovala sa hlaholikou, neskôr cyrilikou.
S týmto jazykom sa dostali do kontaktu iba vladári a predstavitelia duchovenstva. V slovenčine sa zachovali napr. staroslovienske pomenovania remesiel v názvoch obcí (napr. Štitáre, Vozokany).
Stará slovenčina
I naďalej sa vyvíja smerom k novovekému európskemu jazyku, už niekoľko storočí preberá vplyvy z iných jazykov (najviac sa odráža v lexike kontakt s bavorskými kňazmi, ktorí ako liturgický jazyk používali latinčinu, napr. omša, pápež z lat. misa, papa).
Po páde Veľkej Moravy sa nestala úradným a liturgickým jazykom v uhorskom štáte, ale stala sa na dlhé stáročia stmeľujúcim elementom slovenského etnika.
Latinčina na území Slovenska (11. – 18. storočie)
Latinčina bola jazykom vzdelancov celej Európy, a preto sa stala v čase formovania Uhorského kráľovstva, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, úradným i liturgickým jazykom.
Slovenčina ako neoficiálny jazyk sa používala na preklad latinských formúl, napr. pri náboženských rituáloch, pri ktorých človek musel rozumieť, čo sľubuje alebo s čím súhlasí (sobáš, krst).
Čeština na území Slovenska (14. – 19. storočie)
Česko-slovenské kontakty sa umocnili po založení univerzity v Prahe v roku 1348, kde študovali aj slovenskí študenti, ďalej počas pobytu husitov a bratríkov na Slovensku (napr. velitelia hradov korešpondujú s miestnou šľachtou v češtine).
S rozvojom slovenských miest narástla potreba mešťanov používať pri administratívnych úkonoch jazyk, ktorému by rozumeli – český jazyk bol prijateľnejší ako latinský alebo nemecký. Slováci do češtiny vkladali slovenské prvky vedome alebo z nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka (slovakizovaná čeština). Biblická čeština (kralická čeština) je variant kultúrnej češtiny z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. storočia v Kraliciach. Slovenskí evanjelici si ho po reformácii zvolili za svoj liturgický jazyk.
V tomto období pokračuje vývin slovenčiny – dotvárajú sa slovenské nárečia.
Kultúrna slovenčina (16. – 17. storočie)
Popri latinčine a češtine v administratíve a cirkvi fungovala na území Slovenska kultúrna slovenčina (nadnárečová, ale ešte neuzákonená forma slovenčiny; bez celospoločenskej platnosti), napr. kultúrna západoslovenčina. Ako prví pocítili potrebu jazykovej normy kamaldulskí mnísi v Červenom Kláštore, ktorí prekladali Bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou a vytvorili tzv. Kamaldulský slovník. Neskôr si napr. J. I. Bajza sám zvolil jazykovú normu domáceho jazyka pri písaní literárnych diel.
SPISOVNÉ OBDOBIE Bernolákovské obdobie (koniec 18. a začiatok 19. storočia)
Kolektív vzdelancov na čele s Antonom Bernolákom v roku 1787 kodifikoval (uzákonil) spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s niekoľkými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny (tvaroslovie, mäkké spoluhlásky atď.). Kodifikácia sa uskutočnila vydaním nasledujúcich diel: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s prílohou Orthographia, Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) a neskôr pribudol Slowár Slowenski, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 1827). Tento jazyk sa stal spisovným jazykom katolíckej inteligencie, bol literárnym i školským jazykom (v rokoch 1819 – 1852 sa vyučoval v Spišskej Kapitule). Mal diakritický pravopis, ale aj s niekoľkými zložkami (napr. ks, ch). Výrazne sa uplatňoval fonematický princíp pravopisu (všetky mäkké spoluhlásky musel používateľ označiť mäkčeňom: ďeďina, swadba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich), namiesto spoluhlásky j sa používa graféma g (gak = jak), mal dvojité w. Do kultúrnej západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridal stredoslovenské mäkké slabiky ďe, ťe, ňe, ľe, niekedy i dvojhlásku (ďgewča), podstatné mená sa písali s veľkým začiatočným písmenom.
Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia)
V roku 1843 sa na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov dohodla o podobe spisovnej slovenčiny. Na základe tejto dohody kodifikoval spisovnú slovenčinu Ľudovít Štúr, vychádzajúc zo strednej slovenčiny, dielom Nauka reči slovenskej (1846) a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Ľudovít Štúr nadviazal na Antona Bernoláka, zvolil diakritický pravopis, pridal grafémy pre dvojhlásky (ja, ju, uo), nekodifikoval hlásky ľ, ä, ô, y; hláska i sa zapisovala len grafémou i (nepoznali y), najvýraznejší je fonematický princíp pravopisu.
Po počiatočných diskusiách jazyk prijali (hlavne po neskoršej reforme v roku 1847) elitní predstavitelia slovenských evanjelikov aj katolíkov za spoločný spisovný jazyk Slovákov.
Po kritike Štúrovho spisovného jazyka (hlavne Michal Miloslav Hodža v diele Větín o slovenčine, 1847 – ako zástanca jednoty slovanstva požadoval, aby slovenčina mala také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch, napr. ľ, ä, ě) došlo po dohode v Bratislave v roku 1851 k jeho reforme pod vedením Michala Miloslava Hodžu a jazykovedca Martina Hattalu (vydaním diela Krátka mluvnica slovenská roku 1852). Ustúpilo sa napr. od fonematického princípu pravopisu a začalo sa rozlišovať i/y na základe historického pohľadu na jazyk, neoznačovala sa mäkkosť spoluhlásky pred e, i (etymologický princíp pravopisu) atď.
Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. storočia)
V Turčianskom Svätom Martine bolo sídlo Matice slovenskej (1863 – 1875), vychádzalo tam mnoho časopisov a spisovnú slovenčinu navyše ovplyvňovala živá ľudová reč z okolia Martina. Martinský úzus sa stal základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.
Začiatkom dvadsiateho storočia vydal Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), príručku, ktorá ustálila jazykovú normu najmä v oblasti skloňovania. Slovenčina v období vrcholiacich maďarizačných snáh uhorskej vlády pretrvala aj vďaka slovenským redaktorom a realistickým autorom (napr. Martin Kukučín, Jozef Gregor-Tajovský, Božena Slančíková-Timrava), ktorí ľudovú reč povýšili na literárny jazyk svojich diel.
Medzivojnové obdobie (1918 - 1945)
Vznik ČSR znamenal, že sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, hoci nie v sľubovanom postavení. Po období maďarizácie Slováci nemali dostatočne početnú vlastnú
inteligenciu, ktorá by zabezpečila fungovanie štátnej správy, a preto prichádzali na pomoc profesori, učitelia, policajti, dôstojníci a úradníci z Čiech, a tým sa zosilnil živelný prienik češtiny do slovenčiny.
V 20. rokoch 20. storočia vyvrcholili snahy politického hnutia čechoslovakizmu (predstavovaného Tomášom Garrigueom Masarykom a Edvardom Benešom) o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. V duchu tejto idey jednoty československého národa vyšli v roku 1931 prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Vladimíra Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová (láhev, límec, zeď) a navrhovali uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások (vedeť, vidieť).
Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košičiach (H. Bartek, Jozef Škultéty, Ľ. Novák a ďalší), vďaka ktorému sa ustálila rozkolísanosť noriem spisovného jazyka, slovenčina sa očistila od českých prvkov. Pražské centrum pomenovalo autorov sústredených okolo tohto časopisu puristi (puro, z tal., špan. – čistý).
Povojnové obdobie (1945 - 1989)
V tomto období sa už o výskum slovenského jazyka stará profesionálne pracovisko (od r. 1943 Jazykovedný ústav, potom pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied). Pracovníci tohto ústavu s mnohými vysokoškolskými učiteľmi sa stali uznávanými odborníkmi pre slovenský jazyk (slovakisti): J. Ružička, Eugen Paulíny, Ján Stanislav, Ladislav Dvonč, Ján Mistrík, Jozef Horecký, Štefan Peciar...
V roku 1953 nastali v slovenskom pravopise zásadné zmeny, po ktorých už odborná verejnosť volala od 40. rokov 20. storočia. Zjednotili sa pravidlá o spodobovaní (odstránilo sa dvojaké písanie: sjazd – schôdza/zjazd – na lyžiach; sväz – forma štátu/zväzok – viazanička) a odstránilo sa odlišovanie rodu v tvaroch minulého času (chlapi robili/ženy robily).
V 50. rokoch začal vychádzať 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý mapoval vtedajší stav slovenskej lexiky. Neskôr vyšli syntetické práce Morfológia slovenského jazyka (1966) od kolektívu jazykovedcov a Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) od Ábela Kráľa. Obe sú kodifikačnými dielami.
Po roku 1968 (federatívne usporiadanie Československa) sa čeština a slovenčina stali rovnocennými štátnymi a úradnými jazykmi.
Súčasné obdobie
1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu (výrazné zmeny pravopisu)
1995 – vyšiel Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky (používanie spisovného slovenského jazyka ako štátneho jazyka vo verejnom styku)
2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu
2003 – vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka
2004 – slovenčina sa stáva rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie
2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A-G)
- povoľuje dvojtvary: mliekár/mliekar, bábkar/bábkár, email/e-mail, gej/gay, cinzano/činzáno
- upravuje písanie cudzích slov: četovanie, editoriál, bloger/blogér, drajvovať, esemeska
- zachytáva nové zložené slová: eurominca, dvojeurovka...
2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L)
- povoľuje dvojtvary: hacker/heker
- hovorové slová: holohlavec, imidžovka, informačka, intimka
- nové zložené slová: infostánok, lartpurlartizmus
POZOR! Slovník súčasného slovenského jazyka mapuje súčasný stav slovenčiny, ale NIE JE KODIFIKAČNOU PRÍRUČKOU!

Diskusný príspevok - prevzaté https://ssost.edupage.org/files/AKO_PISAT_DISKUSNY_PRISPEVOK.doc


AKO PÍSAŤ DISKUSNÝ PRÍSPEVOK

Diskusný príspevok patrí do rečníckeho štýlu, vyjadruje sa v ňom vlastný názor účastníkov diskusie. Musí byť stručný a vecný. Môže riešiť problém ako celok alebo jeho časť. Diskusný príspevok môže byť vopred pripravený, ale aj nepripravený, spontánny.
            Súhrn všetkých diskusných príspevkov sa nazýva diskusia. Diskusia sa realizuje v malej skupine ľudí, ktorá si vymieňa názory, prípadne hodnotí prednesené myšlienky na porade, seminári, konferencii, schôdzi, v parlamente...
            Diskusia je zvyčajne riadená vedúcim diskusie. Vedúci diskusie nastolí problém a vyzýva jednotlivých diskutujúcich, aby prezentovali svoj názor. Po odznení príspevkov vedúci sumarizuje – zhŕňa výsledky, napr. pomenúva problém, na ktorom sa diskutujúci nezhodli.
Druhy diskusie:
  1. rozhodovacia, administratívna diskusia – je to výmena názorov na istú tému, s cieľom dospieť k jednotnému záveru, k dohode, ku kompromisu, na základe vzájomných ústupkov. Na záver sa hlasuje o väčšinovom názore (napr. v triede diskutujete o tom, kam pôjdete na výlet. Na záver musíte odhlasovať väčšinový názor). Diskusia sa teda organizuje preto, aby sa našli čo najlepšie riešenia problému, ktorý sa týka väčšieho okruhu ľudí.
  2. vedecká diskusia – má poznávací zámer, nehlasuje sa tu za väčšinový názor. Výstupom z vedeckej konferencie je zborník príspevkov, ktorý slúži ako študijný materiál pre mnoho ľudí.

Hodnotenie:
Vonkajšia forma – 4 body
Vnútorná forma
Obsah – 4 body
Ø  dodržanie témy
Ø  vlastné hodnotenie problému a využitím aktuálnych poznatkov o danej problematike (subjektívno-objektívny prístup) subjektívna interpretácia objektívnych faktov (použitie 1. os, sg. alebo 1. os. pl.)
Ø  používanie argumentov (tvrdenia s dôkazmi) a  citácie s cieľom presvedčiť poslucháčov

Kompozícia – 4 body
Ø  uplatňuje sa tu výkladový slohový postup
Ø  vysvetľujeme podstatu nejakého problému, javu, jeho príčiny a následky
Ø  informovanie, vzdelávanie, presviedčanie, získavanie ľudí na svoju stranu, ovplyvňovanie poslucháčov
Ø  používanie argumentov
Ø  je to podobné ako úvaha, no kým v úvahe len vyjadrujete svoj názor a apelujete na ľudí, aby sa zamysleli, v diskusnom príspevku poslucháčov aj presviedčate o svojej pravde
Ø  nadväznosť a logickosť textu
Ø  členenie textu
1)      oslovenie
2)      úvod
3)      jadro
4)      záver
5)      poďakovanie
1)      Oslovenie – uvedomte si, komu to hovoríte: „Vážení prítomní!“ „Milí spolužiaci!“ „Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!“  „Vážení páni, vážené dámy!“
Oslovenie opakujeme aspoň 3x v priebehu prejavu, najmä v závere.

2)      Úvod – V úvode môžeme nadviazať na predchádzajúci príspevok, alebo len objasníme, prečo sme sa rozhodli zapojiť do diskusie.
Ø  Pri nadväzovaní na predchádzajúci diskusný príspevok môžeme zaujať svoje stanovisko k tomuto príspevku súhlasnými alebo nesúhlasnými vetami:
„Nie som presvedčený o tom, že...“
„Prepáčte, ale nemôžem súhlasiť...“
„Z vášho pohľadu sa vám to zdá tak, ale...“
„Som proti, nesúhlasím s tým, veď...“
„Ja to vidím trochu inak...“
„Plne súhlasím...“
„Beriem váš návrh, lebo...“
„Pozdáva sa mi tento prístup...“
„Čiastočne  máte pravdu, no podstatné je niečo iné...“
„Vôbec s vami nemôžem súhlasiť...“
„Prepáčte, ale ja mám úplne iný názor...“
„Podľa môjho názoru...“
„Nemôžem súhlasiť s myšlienkou, že...“
„Dovolím si nesúhlasiť s názorom, že...“
„Dovolím si nadviazať na myšlienku pána XY...“
„Rád by som uviedol, že...“
„Dovoľte mi zareagovať na údaje, ktoré zazneli  v referáte môjho spolužiaka...“
„Chcel by som oceniť referát môjho spolužiaka a zareagovať hlavne na tú časť, v ktorej hovoril o...    Aj ja som toho názoru...“
„Dovoľte mi vyjadriť sa k poslednému príspevku dnešnej diskusie. Môj spolužiak... uviedol viacero tvrdení, ktoré dôsledne podložil argumentáciou. Aj napriek tomu si dovolím s ním nesúhlasiť, hlavne s kritériom...“
„Veľmi rád by som zareagoval a vyjadril svoj názor na problematiku, ktorú rozoberal môj predrečník v hlavnom referáte.“
„Dovolím si nadviazať na myšlienku predrečníka...“





Ø  Pokiaľ nenadväzujeme na predchádzajúci príspevok, v úvode povieme, o čom budete hovoriť, o akom probléme, prečo ste sa rozhodli zapojiť do diskusie:
Dovoľte, aby som sa aj ja zapojil do diskusie o ... K tejto téme sme si už vypočuli mnoho príspevkov, napriek tomu sa chcem s vami podeliť aj ja o môj názor na...
„ Ja to vidím tak...“
„Z môjho pohľadu...“
„Nazdávam sa, že...“
„Som presvedčený...“
„Rád by som sa aj ja vyjadril k problematike ...“



3)      Jadro – stručný opis problému
- v jadre uvažujete, vysvetľujete, hovoríte za seba, prezentujete svoje názory. Snažte sa vyprovokovať počúvajúcich, aby sa zamýšľali, neboli ľahostajní, provokujte ich. Pokúste sa vzbudiť u poslucháčov záujem. Musíte vedieť, čo chcete povedať a k čomu chcete dospieť. Podstatnou časťou nech je vaše osobné vyjadrenie, vysvetľujte svoj osobný názor. Neosobnú štylizáciu: „hovorilo sa...“ nahraďte osobným vyjadrením: „dovoľte, aby som aj ja...“ „povedzme si otvorene...“   „Uvedomme si...“
- vyjadrite vlastné názory na vec, vlastné pocity pri opisovanom jave, vlastný vnútorný postoj k opisovanému javu
- vyjadrite návrhy, ako predísť nežiaducim javom, uveďte konkrétne príklady, aktivity:
„Môžem to vysvetliť na príklade...“
„Ešte raz si dovolím zdôrazniť...“
„Chcem pripomenúť, že...“
„Rád by som vyzdvihol...“
„Som veľmi spokojný...“
„Nech sa nikto neurazí, ale chcel by som poukázať na správanie niektorých z nás počas...“
„Nemôžem zamlčať nie vždy čestné „ťahy“ dvoch našich nemenovaných spolužiakov...“
„Myslím si, že...“
„Naozaj...“
„Nerád by som spochybňoval...“
„Považujem za...“
„Dnes sme počuli i to...“
„Ako určite mnohí viete...“
„Podľa mňa...“
„Považujem za smutné...“
„Predstavme si...“
„Zdá sa mi...“
„Ďalší dôvod, prečo sa rozchádzam v názore so spolužiakom je...“
„Môžem len dúfať, že...“
„Ja si na rozdiel os môjho predrečníka myslím, že...“
„Ja osobne som veľmi rád...“
„Pri tejto príležitosti by som rád zdôraznil fakt, prečo...“
„Príkladom nám môže byť...“
„Rád by som uviedol, že...“
„Nemôžem súhlasiť s myšlienkou...“

4)      Záver – Opakované oslovenie. Zdôraznenie významu navrhovaných aktivít, riešení. Výzva.  „Vážení prítomní. Na záver by som chcel pripomenúť...“ 
     „Myslím si, vážení prítomní, že...“
„Na záver mi dovoľte skonštatovať...“
„Nad jednou vecou by sme sa mali spoločne zamyslieť...“

5)      Poďakovanie: (za udelenie slova, za pozornosť poslucháčov) „To je už pomaly všetko, čo som dnes chcel vo svojom príspevku povedať, ďakujem za pozornosť.“ „Ďakujem za slovo.“  „Ďakujem za pozornosť, to je odo mňa všetko.“

Jazyk – 4 body
Ø  správne využitie slovných druhov typických pre daný slohový postup (výkladový) a pre daný žáner (diskusný príspevok), sú tu aj prvky úvahy
Ø  podstatné mená, prídavné mená
Ø  odborné názvy – termíny, ale nie veľké množstvo, internacionalizmy: problém, aspekt, trend, fakt, kvantita, kvalita, moment, produkovať, špeciálny
Ø  abstraktné pojmy
Ø  fakty
Ø  jednovýznamové slová
Ø  citácie iných odborníkov, parafrázy
Ø  neutrálne slová – bez citového zafarbenia
Ø  enumerácia – výpočet, vymenovanie diel, autorov, faktov, častí, udalostí
Ø  morfologická správnosť použitých jazykových prostriedkov
Ø  syntaktická správnosť použitých prostriedkov (správny slovosled)
Ø  používajú sa tu všetky druhy viet z modálneho hľadiska: oznamovacie, opytovacie, zvolacie
Ø  zložené aj jednoduché vety, vety kratšie, lebo poslucháč sa k nim nemôže vrátiť tak, ako v prípade písaného textu
Ø  jednoduchšie výrazy
Ø  spisovné slová
Ø  je tu monologickosť – nie sú tu dialógy
Ø  argumentácia, získanie si poslucháčov na svoju stranu, presviedčanie, ovplyvňovanie ľudí
Ø  analýza – rozoberanie problému

Štýl – 4 body
Ø  tvorivé využitie lexiky (slov, jazykových a mimojazykových prostriedkov) typických pre daný štýl – rečnícky
Ø  použitie presvedčovacích prvkov, napr. rečnícke otázky
Ø  citovo zafarbené slová
Ø  umelecké prostriedky: metafory, metonymie
Ø  knižné slová: velebiť
Ø  neukončená výpoveď
Ø  sugestívnosť – rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča
Ø  opakovanie slov
Ø  antonymá, synonymá, kontrast (na hranici, ktorá nerozdeľuje ale spája)
Ø  ustálené spôsoby vyjadrovania: pálčivý problém, medziľudské vzťahy, záujem verejnosti, zdvihnúť hlas
Ø  frazeologizmy: skočiť do jamy levovej, zvládnuť problém, vykročiť pravou nohou, vykročme oboma nohami, nebojme sa budúcnosti, máme plné ruky práce, Damoklov meč
Celkový dojem 4 body


Úloha: prečítajte si diskusný príspevok v učebnici na str. 311
Caltíková, cvičebnica 4, str. 63
Caltíková: Stredoškolské písomné práce str. 121-133


Olympijské hry v Tatranskom národnom parku
(Diskusný príspevok)




Témy diskusného príspevku:

Mobil môj každodenný
(Diskusný príspevok o úlohe moderných komunikačných prostriedkov v živote mladých ľudí)

Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíre
(Diskusný príspevok o význame rodiny v súčasnom svete)

Stop drogám!

Prichádza globálne otepľovanie?

Môj pohľad na Európu a jej budúcnosť

Voľby

Euro

Európska únia

Sú mladí ľudia slušne vychovaní?

Majú dospelí vždy pravdu?

Je lepšie byť jedináčikom, alebo mať súrodenca (staršieho či mladšieho?) ?
            Vyjadrite svoj názor podľa svojej životnej situácie:
  • starší súrodenec má vždy viac povinností ako mladší
  • staršieho súrodenca rodičia veľmi často uprednostňujú
  • jedináčik je zvýhodnený, pretože nemá súrodencov
  • starší súrodenec vždy nesie zodpovednosť za mladšieho
  • mladší súrodenec musí vykonávať i také úlohy, ktoré neznáša a lezú mu na nervy
  • jedináčikovia nie sú takí rozmaznaní, ako sa o nich hovorí
  • mladší súrodenec má viac výhod ako starší
  • mladší súrodenec poslúcha nielen rodičov ale aj staršieho súrodenca
  • jedináčik je v živote osamelejší ako ľudia, ktorí majú súrodencov

Ako využiť budovu bývalej materskej školy
  • pripravte si návrh na čo využiť prázdnu budovu, argumentujte, presviedčajte, vymenujte aspoň 5 argumentov podporujúcich váš návrh (ekonomické, morálne, kultúrne)
  • na obchod so športovými potrebami
  • detský domov rodinného typu
  • domov dôchodcov
  • kaderníctvo, holičstvo
  • posilňovňa

Rasová neznášanlivosť

Náboženská neznášanlivosť
Eutanázia

Fajčenie

Alkoholizmus

Turistika

Anorexia

Ekológia

Znečisťovanie prostredia

Odpady

Separovaný zber v škole

Zlepšenie podmienok na aktívny oddych počas veľkých prestávok

Návrh riešenia rôznych problémov v triede
  • ako zlepšiť prostredie, prospech, dochádzku, správanie triedy
  • ako zlepšiť vzťahy medzi chlapcami, medzi chlapcami a dievčatami, medzi žiakmi a učiteľmi

Na rieke sa má vybudovať priehrada. Vláda ju chce postaviť ako protipovodňové opatrenie a na zlepšenie rekreačných možností územia. Mnoho ekológov bojuje proti stavbe priehrady, pretože tvrdia, že bude mať škodlivý vplyv na riečny ekosystém.
Otázka: Vybudovať či nevybudovať priehradu?

Knihy nemajú byť nábytkom, ktorý by ozdoboval dom, majú byť potravou, ktorá živí ducha
(Diskusný príspevok v literárnom krúžku o vplyve umeleckej literatúry na vývoj osobnosti mladého človeka)

Ak čítanie nevplýva na náš život, na naše srdcia, myslenie a konanie, tak je škoda čítať
(Diskusný príspevok v literárnom krúžku o dielach súčasných slovenských alebo svetových prozaikov)

Kniha, ktorá zmenila môj život
(Diskusný príspevok)

Človek by mal čítať len to, čo obdivuje
(Diskusný príspevok)

Podoby dobra a zla v človeku v zobrazení súčasnej slovenskej a svetovej literatúry
(Diskusný príspevok)




Olympijské hry na Slovensku


Slovensko plánuje usporiadať zimné olympijské hry v regióne Poprad-Tatry. Veľa ľudí podporuje túto myšlienku, pretože si mys­lia, že sa do regiónu dostanú zdroje a financie potrebné na jeho rozvoj, že sa zvýši počet pracovných miest a Slovensko pritiahne pozornosť zahraničia. Mnoho ekológov je proti tomuto plánu, pre­tože sú presvedčení, že projekt negatívne ovplyvniť územie dvoch národných parkov, čo je úplne neprípustné. Usporiadanie ZOH je v rozpore s trvalo udržateľným rozvojom regiónu.

Otázka: Mohlo by sa v budúcnosti uvažovať o usporiadaní zimných olympijských hier v Tatranskom národnom parku?

Riešenie – diskusia

Skupina zástancov: Túto myšlienku uskutočniť OH na Sloven­sku v regióne Poprad-Tatry treba uskutočniť najmä preto, aby sa do štátu dostali financie, ktoré môžu byť použité na rozvoj nie­ktorých aktivít štátu. OH sú masovou akciou. Je potrebné vybu­dovať nové hotely, reštaurácie a tým sa zvýši počet pracovných miest pre našich občanov. Pri výstavbe olympijskej dediny nám vypomôžu finančne sponzori a bankové inštitúcie. V čase OH sa zvýši turistický ruch. Z tejto aktivity môžu získať aj podnikatelia a štát.
My vieme, že výstavba olympijskej dediny do určitej miery po­škodí prírodu Tatranského národného parku, ale škodu, ktorú spôsobíme pri výstavbe, sa budeme snažiť vynahradiť.
(Lucia, Vlado, Dominika - 9- A)

Skupina oponentov: Chápeme, že by sa tým zvýšila zamestna­nosť v regióne, ale nikto nemyslí na to, že sa poruší tatranská príro­da. Myslíme si, že zimné olympijské hry prinesú len niekoľko­dňové chvíľkové potešenie zo športu a čo bude potom?
Poruší sa fauna a flóra. Preto navrhujeme, nech vláda hľadá inú alternatívu prílevu peňazí do štátu. Na území Vysokých Tatier sa nachádzajú dva národné parky. Riziko vyhubenia alebo zničenia niektorých druhov orga­nizmov je veľmi vysoké výstavbou olympijskej dediny a zničenie urči­tých druhov je nemysliteľné. Nesúhla­síme s predloženým návrhom.
(Radovan, Patrik, Peter-9- A)

















Rodičia a deti - detské domovy a domovy dôchodcov
(Diskusný príspevok)
Vážení prítomní!

Vypočuli sme si hodnotný referát o pozícii dieťaťa v škole a o možnostiach ško­ly formovať mladého človeka. Dovoľte mi zapojiť sa do diskusie, rád by som viac hovoril o rodine a rodičovstve než o škole.
Rodičovstvo sa prejavuje u každého z nás už v rannom detstve. Určite si spo­mínate na to, ako ste sa s nadšením hrávali na otca a mamu. Bola to vaša najobľú­benejšia hra. Tá sa však časom premenila na skutočnosť, zrazu ste ženatí, v kolíske plače vaše dieťa, ktoré rastie. Venujete mu väčšinu svojho voľného času, chodíte na prechádzky, zahŕňate ho láskou.
Ale pozor! Jedného dňa zisťujete, že dieťa fajčí, požíva alkoholické nápoje, uteká na diskotéky. Je tu čas puberty, najťažšie obdobie pre rodičov. Myslíte si, že je to vaša chyba? Ste naozaj na vine vy?
V značnej miere má na tom podiel okolie. Ak sa raz dieťa dostane pod vplyv svojich priateľov, ktorí sa mu snažia „pomôcť" dospieť fajčením, alkoholom, drob­nými krádežami, máte to naozaj ťažké.
Puberta však môže mať aj ľahký priebeh, v prvom rade to záleží na rodičoch. Ak je ich vzťah narušený, trpí tým najviac dieťa, či už po stránke fyzickej, alebo psychickej. Ustavičné hádky, prebdené noci privádzajú dieťa do zúfalstva. V ta­kýchto prípadoch dieťa končí vo výchove starých rodičov alebo v detských domo­voch. Väčšinou sa sem dostávajú deti v mladšom veku, stávajú sa však aj výnimky. Príčiny určite poznáte: neplánované rodičovstvo, rozvod, prípadne smrť rodičov.
Výchova v detských domovoch nie je taká ako v rodine. Dieťa sa nemôže so svojimi problémami zdôveriť nikomu tak ako svojej matke. Je obmedzené prísnym režimom. Jeho deň je rozdelený na časové úseky, ktoré musí dodržiavať. Vychová­vateľ nemá čas starať sa o dieťa individuálne. Záleží teda len na jeho pevnej vôli.
Po dovŕšení osemnásteho roku chovanci opúšťajú brány detského domova s cha­bou, ale nikdy neuhasínajúcou nádejou na prácu či slobodáreň. Majú strach, či sami dokážu byť dobrými rodičmi. U mnohých sa prejavuje nedostatok lásky prílišnou agresivitou, komplexmi menejcennosti, atď.
Ďalší príklad, na ktorý by som vás rád upozornil, sú domovy dôchodcov. Čo rodičia, ktorí končia svoj život v týchto zariadeniach? Naozaj sa u ich detí nenájde kúsok miesta?! Mnohí z vás sa teraz spytujú sami seba, ako dopadnú. Starali sa o svoje deti, vychovali ich a odmenou im je to, že ich pošlú stráviť jeseň života tam, kde sa bráni ísť každý dôchodca. Tam, kde cítia, ako sa ich život pomaly na­pĺňa. Kde nemôžu tráviť voľné chvíle na svojej záhradke, starať sa o svoje prasiat­ko.
Vážení prítomní! Na záver by som chcel pripomenúť, že si vravíme inteligentné bytosti, ktorými aj popravde sme, ale sú situácie, keď nás svojou inteligenciou predbehne aj zver.
Ďakujem za slovo.

Osnova
1. Oslovenie
2. Nadviazanie na referát
3. Rodičovstvo
4. Dôvody rozpadu rodín
5. Detské domovy
6. Domovy dôchodcov
7. Poďakovanie za slovo
Knihy nemajú byť nábytkom, ktorý by ozdoboval dom, majú byť potravou, ktorá živí ducha
(Diskusný príspevok v literárnom krúžku o stretnutiach s krásnou literatúrou)

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!
Dovoľte, aby som sa aj ja zapojil do diskusie o knihách, ktoré prebývajú v na­šich dušiach po celý život. Sú to knihy, ktoré nám nevedomky radia v tých najkri­tickejších, ale i najkrajších chvíľach nášho života.
Milí spolužiaci, sme osemnásťroční mladí ľudia, ktorí stoja na prahu života a nevedia sa rozhodnúť. Niektorí z nás boli vychovaní tvrdou rukou otca, ktorý nás chce dirigovať po celý život. Oslobodíme sa od nadvlády našich rodičov, čo nám otvorí naše zastreté mladé srdcia?
Myslím si, že aj kniha nám poradí, kniha ktorá obohacuje naše srdcia, ale iba dobrá kniha, ktorá nie je vystavená v našej polici, ale drieme hlboko v našej duši.
Kniha, o ktorej premýšľame, o ktorej diskutujeme s priateľmi, je tá pravá kniha, čo nám ukazuje smer - život.
Rád by som vám predstavil dve knihy ktoré mi pomáhajú „oslobodiť sa", byť sám sebou, knihy, ktoré oživujú môjho ducha. Je to zbierka Na rozhraní od Vladi­míra Mináča a rovnomenná novela Na rozhraní a Malý princ od Saint-Exupéryho.
Večná téma: otec a syn. Otec, gazda, a jeho zákon života - zem. Syn podľa zá­kona má prebrať zem a orať ju, až pokým ju neodovzdá ďalšej generácii.
Otvorí Boh cestu do raja len tým, ktorí pôjdu po rodičovskej ceste, alebo aj tým, čo sa od tejto cesty odklonia a dajú sa na cestu, ktorá im prinesie radosť zo života?
V novele Na rozhraní hovorí otec synovi: „Niktošom bez zeme sa len peklo ot­vára, ale tým, čo si zem uctili, otvorí Pán náš Naj milostivější dvere do kráľovstva svojho, záhrady rajskej...“
Otec vyžaduje od syna, aby si uctil zem, zem s malým z, zem, ktorá nám dáva len živobytie v podobe jedla. Keď Paľo, syn gazdu, odíde, spácha tým hriech? Neuctí si zem?
„Hriech... - akýže hriech? Pre mňa je hriech to, čo robí zle človeku. A či takýto život nerobí človeku zle? Len sa pozrite na seba, otec, načo ste žili?"
Paľa život bil, nemal rád prácu na poli, ale robil, pretože bol mladý a otec ho živil. Musel sa nejako odvďačiť za výchovu. Ale nastal čas, kedy sa z chlapca stáva muž, keď sa v Paľovi začali prebúdzať „hormóny“ lásky, túžby po krásnom živote, chce mať možnosť voľby.
Myslím si, že tým, že odíde, si Zem uctí. Uctí si Zem s veľkým Z. Naša Zem, naše Slovensko, nám poskytuje možnosť voľby. Paľo si chce vybrať tú, ktorá mu umožní žiť život ako človek, nie ako otrok. Pre dedinských chlapcov je ťažké vybe­rať si. Boli vychovaní podľa prísnych kresťanských zákonov, kde vyhrá len ten, kto má najväčšie srdce, najväčšiu túžbu po živote.
,,... nebudem už takto žiť, nebudem! ... Som mladý, chce sa mi žiť, a takto som ani mŕtvy, ani živý, zahrabaný pod vašimi švíkmi, pod vašou dedovizňou, rozu­miete?!...“
„ ... Tuto Hanuľa môže tak, ale ja nemôžem!"
Ja si myslím, že celý problém vtedajšej generácie bol skrytý v ich vnútri. Mali zakrpatené duše, slepé srdcia, boli oslepení patriarchálnymi zákonmi. Títo ľudia mi pripomínajú zvieratá. Paľo mal dušu zdravú, pochopil, že takto sa žiť nedá.
„ ... Tuto Hanuľa môže tak, ale ja nemôžem!" Opäť si opakujem tento citát, le­bo vystihuje dokonale ľudí, ktorí sú ako kravy (Hanuľa). Každé ráno vstanú, urobia si na roli svoju robotu, najedia sa a idú spať. To nie je život pre človeka.
Aj Paľo bol taký, bez duše, bez rozumu, bez srdca. Otvoril oči, zamyslel sa. Uro­bil to, čo urobil, a rozhodol sa správne. Odišiel do sveta. Paľo sa začal pozerať na svet dušou a tá ho priviedla medzi ostatných ľudí.
Aj Malý princ sa naučil, že to hlavné je očami neviditeľné, že dobre vidíme iba srdcom. Malý princ videl vo svete tisíce ruží, všetky boli krásne, ale on mal na svojej planéte jednu, ktorá bola iná, bola síce rovnako krásna ako všetky ostatné, ale bola výnimočná, pretože bola jeho, lebo sa o ňu staral, pretože jej fúkal rany, pretože sa s ňou radoval. Bola preňho jediná na svete.
Myslím si, že Malý princ bol bohatý srdcom. Mal malú planetku, na planétke ružu a tri sopky. Bol ich kamarát, staral sa o ne, preto bol princom. A keď sa naučil pozerať srdcom Malý princ, dieťa, bola by hanba, aby sa ním nedokázal pozerať dospelý muž.
A Paľo sa to naučil. Potreboval však veľký kus sebavedomia a odvahy. Stal sa veľkým princom. Naučil sa používať svoje srdce. Dal sa na vlastnú cestu, a tým sa stal princom.
Myslím si, vážení prítomní, že obidve knihy, nad ktorými som sa zamýšľal, ma­jú veľa spoločného. V obidvoch dielach nájdeme princov a obe diela nám dávajú veľa do života. Či už ide o vnútornú silu u Paľa, alebo o vnútorné hodnoty u Malého princa. Staňme sa aj my Malými princami a kraľujme svetu srdcom. Dokážeme to?
Ďakujem za slovo.                                              Milan Badura
Som presvedčený, že niet krajšieho zmyslu literatúry, ako dať impulz či potravu ľudskej duši
(Diskusný príspevok o prečítanej knihe súčasnej slovenskej prózy)

Vážení prítomní!
Dovoľte, aby som sa zapojil do našej diskusie. K tejto vysokej a krásnej téme sme si vypočuli už mnoho príspevkov, napriek tomu sa aj ja chcem s vami podeliť o môj názor na literatúru.
Myslím si, že literatúra a jej diela sú dnešnou „potravou“ ľudí. Pravdaže, každý človek musí najskôr uspokojiť svoje základné potreby - hlad, smäd, túžbu po part­nerovi... Ale to robil človek už v praveku. Dnes, vo vysoko inteligenčné vyvinutej spoločnosti, sa musí človek „kŕmiť“ i niečím iným. Niečím, čo ho naplní po du­chovnej, vnútornej stránke. Veď, aký by to bol človek, ktorý by len jedol, pracoval a spal? To by nebol človek, to by bol stroj. Ale my ľudia sme predsa dávno za tým. Nie sme stroje, ale inteligentné ľudské bytosti, schopné chápať, myslieť, uvažovať, zamýšľať sa, mať radi a proste žiť. Žiť plnohodnotný život.
A práve preto človek stvoril literatúru a tvorí literárne diela. Aby vniesol do vnútra tým druhým to bohaté. To bohaté, podľa čoho by mali žiť. To bohaté, podľa čoho by sa mali správať. To... to všetko.
Na svete existuje azda nespočítateľné množstvo kníh. Nie je v ľudských silách prečítať všetky. Ale existujú knihy, ktoré treba pochopiť a precítiť - preto, aby človek prestal byť strojom a bol človekom. Pretože tieto diela prinášajú to pravé, to bohaté.
Ja si myslím na rozdiel od môjho predrečníka, že jednou z týchto kníh je i kniha Antona Rákaya Tabu. Pod týmto záhadným a veľavravným názvom sa skrýva jedno veľké hodnotenie ľudského života a správania sa. Autor poukazuje na nesprávny hodnotový rebríček niektorých postáv.
Rád by som spolužiakom zdôraznil, že knihu treba prečítať a precítiť. To je veľmi dôležité. Kto v spomínanom diele vidí iba problém pravdy o diagnóze v medicíne, ten túto knihu nepochopil. Autor v nej zdôrazňuje dôležitosť poznania pravdy pre celý ľudský život - nielen v oblasti medicíny, ale skutočne všade - od kolísky až po hrob.
Pravda je jedna z najpodstatnejších vecí a hodnôt pre človeka. Neveríte? Len sa poobzerajte okolo seba. Sme mladí ľudia. Aké problémy nás „kvária“? Poviete si: „Škola, peniaze, rodičia, kamaráti, priatelia“.
Škola, peniaze a podobné veci sú predmetom života človeka - stroja. Ale rodi­čia, kamaráti, priatelia, to je život pre človeka s dušou, s vnútrom, s chápaním, s dôverou.
Určite dobre viete, že všetky ukončené dobré vzťahy s okolitými ľuďmi stroskotali, vážení prítomní, na probléme pravdy. Je to skutočne tak. Kto by dokázal dôverovať niekomu, kto ho už raz podviedol a oklamal? Nikto, veď on by to mohol spraviť ešte raz...
Ale v dnešnom svete, kde sa hromadia ľudia - stroje, sa pravda vytráca. Pretože stojí v ceste bohatstvu, sláve, peniazom: „Pravda sa pomaly stáva tabu. Čímsi nevy­sloviteľným a nepomenovateľným. Prestalo byť normálnym hovoriť si pravdu a stalo sa celkom normálnym permanentne klamať. Aj tých druhých, aj seba samé­ho.“
Najhoršie na tom je, že každý človek raz príde na to, že keď oklamal druhých, oklamal aj seba. Ale potom je na nápravu už neskoro. A práve pred týmito zlými skúsenosťami vás varujú a vystríhajú knihy - zdroj pravého ľudského bohatstva.
Dovoľte mi, aby som dôležitosť literatúry dokázal ešte i pomocou iného pre mňa krásneho, hlbokého a veľkého diela Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch. Kniha hovorí o živote dvoch chlapcov v Severnej Amerike, zachytáva ich putova­nie po rančoch, ich sny a problémy. Jeden z chlapcov je slabo duševne vyvinutý a ten druhý, hoci mu nie je ani rodina, sa oňho stará! Lennie má veľký sen - mať vlastnú záhradu s domčekom, s ďatelinkou a zajačikmi. Tomuto snu sa naplno oddáva.
Autor zdôrazňuje, že každý človek, ľudská bytosť, by mal mať svoj sen - cieľ, pre ktorý by žil. Tým sa stane jeho život plnohodnotným. Veď aký je to život bez cieľa? Iba prežívanie zo dňa na deň, taký mĺkvy, nehodnotný biologický proces a nič viac, čo by súviselo s človekom - ľudskou bytosťou.
Ďalším veľkým odkazom je nepoškvrnenosť Lennieho hodnotového rebríčka. Nie je ovplyvnený žiadnou túžbou po bohatstve, peniazoch, majetku a sláve. Má len ten jeden nádherný sen.
Čisté a krásne uvažovanie precítime, keď sa začne rozprávať s černochom, s ktorým nik z bielych neprehovoril už tridsať rokov. Nevidí v tom žiadne predsud­ky ako vtedajší ľudia - stroje, berie ho ako normálneho človeka, priateľa.
Aj my by sme sa mali vzdať podľa jeho vzoru všetkých predsudkov vytvore­ných dnešnou spoločnosťou a správať sa tak, ako to cítime, otvorene a bez zábran. Určite by to bol krajší a lepší život. Za najdôležitejšie miesto v knihe pokladám výrok Lennieho:
„Ale s nami je to iné. A prečo?
Pretože... pretože ja mám teba - a o mňa sa staráš ty, a ty máš mňa - a o teba sa starám ja. Preto.“
K tomuto krásnemu citátu niet, čo dodať... Hádam len zdôrazniť, že práve „mať rád“ by malo byť na prvých miestach hodnotového rebríčka každého človeka. Veď láskaje to najkrajšie, čo môže človek počas svojho života dostať a dať. Nie nejaké peniaze, domy a iné nepotrebné veci, ale láska, to najväčšie, vďaka čomu človek žije už niekoľko tisíc rokov. Lásku, ktorá človeka napĺňa a robí ho človekom -ľudskou bytosťou. A ešte raz lásku - tú prekrásnu schopnosť a možnosť sa o nie­koho starať a mať rád.
Vážení prítomní, snažil som sa vám ukázať, že najväčšia a najkrajšia úloha lite­ratúry je dávať človeku bohatstvo. To pravé, veľké, duševné bohatstvo. Napĺňať ho hodnotami, ktoré majú vyšší zmysel ako domy, autá, peniaze... Práve literatúra usmerňuje človeka v jeho duchovnom vývoji. Pomáha mu správne si usporiadať hodnotový rebríček, vytvoriť si sen, pre ktorý sa dá žiť celý život. Človek potom pomocou bohatstva dokáže ľahko prekonávať všetky prekážky v živote a môže si povedať, že je šťastný. Že je šťastný a vie, prečo žije.
Preto ďakujem literatúre za všetko, čo mi dala. A vopred ďakujem i za všetko, čo mi ešte dá.

Ďakujem vám za slovo.                
                                                                                  Peter Potoček                        















Som presvedčená, že niet krajšieho zmyslu literatúry, ako dať impulz či potravu ľudskej duši
(Diskusný príspevok o prečítanej knihe súčasnej slovenskej prózy)

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!
Dovoľte, aby som i ja prispela do diskusie a nadviazala na hlavný referát o krá­sach našej literatúry.
Som presvedčená, že každý z nás prečítal množstvo kníh. Slovenských i sveto­vých. A každý si z nich vzal niečo osobité. Jedna nám poskytla smiech, druhá prí­jemné napätie, pri tretej sa možno dobre zaspávalo. I taká môže byť úloha literatú­ry. Často si myslíme, že knižky sú len na zahnanie dlhého času.
Zrazu sa nám dostane do rúk kniha, ktorá nás „zaskočí". Púta nás silným osobným čarom, musíme sa k nej neustále vracať. Zistíme, že v určitých životných situáciách sa nad ňou zamýšľame, že sa nám svojím odkazom hlboko vryla do duše a poskytla nám oveľa viac než iné knihy. Stala sa pre nás soľou na našom chlebíku života.
Vtedy sme našli pravý zmysel literatúry.
Ja som sa s takouto knižkou stretla - je to dielko od súčasného prozaika Antona Rákaya Koniec sezóny v Raji.
Keby ho niekto čítal len povrchne, asi by si pomyslel, že je to len ďalší lacný román, v ktorom ide len o lásku staršieho muža k mladej sestričke. Áno, i týmto nás príbeh môže zaujať. Ak však prenikneme hlbšie, odhalíme, že autor nám poskytuje oveľa viac. Dáva impulz našej duši na uvažovanie. A keďže ide o autora dneška, je to impulz na uvažovanie o mnohých otázkach terajšej doby. O zmysle ľudskej existencie. O prírode. O láske. Zároveň nám však dáva i príklad, ako nepodľahnúť a vytrvať v boji so životom. A to je neoceniteľná potrava pre našu dušu, ktorá prá­ve teraz, keď sa zmieta na hranici detstva a dospelosti, bezstarostnosti a zodpoved­nosti, takýto prísun „vitamínov" potrebuje.
Milí spolužiaci, sme mladí, osemnásťroční ľudia, už-už sa chystajúci preložiť nohu cez prah dospelosti. A predsa sme sa už museli postaviť tvárou v tvár väčšej či menšej porážke života. Možno sa nám zdala nepreklenuteľná, krutá facka života nás pálila na tvári a nám sa odnechcelo nastavovať i druhú polovičku. Iste to nebola tá najstrašnejšia chvíľa nášho života, veď máme iba osemnásť a život pred sebou. Ale bolelo to a my sa pýtame, či má vôbec zmysel ísť ďalej a nechať sa biť.
A tu sa nám dostane do rúk knižka Koniec sezóny v Raji.
Autor nám ponúka príbeh staršieho lekára, s ktorým sa život tiež nemaznal, a on ho predsa žil. Ako uznávaný chirurg - pľúciar - mal, dalo by sa povedať, všetko, po čom „obyčajný človek" túži - milovanú manželku, šťastnú rodinu i prácu, ktorú vykonával s najväčšou oddanosťou, hoci podmienky neboli ideálne.
Zrazu osud neľútostne udrel. Pri autonehode si nešťastnou a nepredpokladateľnou náhodou zabije dcéru i ešte nenarodeného vnúčika. Prvá tvrdá rana. Manželka mu to nedokáže odpustiť a opúšťa ho. Druhý kopanec od života. A akoby to nesta­čilo, zraní sa tak, že viac nemôže vykonávať to, čo bolo podstatou jeho existencie — svoju prácu. Tretí úder, ktorý ho zrazí na kolená.
„Odišla od teba žena, stratil si jedinú dcéru a ešte nenarodeného vnúčika a sám si tak kruto pripravil o možnosť robiť to, čo bolo zmyslom tvojej existencie. A predsa si to prežil - hoci takmer zaživa pochovaný."
Áno, nevzdáva sa: „ ... pretože si silný, teba možno zraziť na kolená, ale niet tej sily, aby ťa na nich natrvalo udržala,"
Zamyslime sa práve nad týmito slovami. Koľkí z nás by to pri takej krutosti do­kázali, keď mnohí si siahajú na život už pri prvej nešťastnej láske? Možno si po­vieme, že lekár Andrej Kavecký musel byť skutočným hrdinom. Veď vstať po takom údere a ísť ďalej, chce veľkú životnú silu. A naše srdce zauvažuje. Skutočne sa netreba vzdávať, veď čo ak niekde ďalej... Aj lekár Kavecký vedel, že treba bojovať. Ťažko sa prebíjal jednotvárnym životom, až mu prišla na pomoc tá sila - zázračnica, ktorá nám nikdy nedovolí zostať dlho v stave bezmocnosti. Spoznal lásku.
„Si šťastný človek, človek Kavecký!
Pretože máš rád.
Miluješ.
... To slovo som donedávna nepoznal ... a predsa si akýmsi zázrakom znova ku mne našlo cestu. Ľúbim!
Teda ešte som, ešte dýcham, ešte dýcham, ešte žijem!"
A človek si zrazu uvedomí, že život má omnoho viac svetla ako tmy, keď sa naň pozeráme očami zaľúbenca. I hlavný hrdina zistil, že našiel nový zmysel života.
„Už nie si sám, máš kohosi, s kým môžeš do sýtosti hovoriť, vyžalovať sa a kto ti načúva, na koho môžeš myslieť bez akýchkoľvek autocenzur..."
Ja si myslím, že to je ďalší impulz pre nás. S láskou ide všetko ľahšie, ale to my určite vieme. Spoznal to i Ondrej Kavecký a život i lásku si užíval plnými dúškami. I keď si mnohí myslíte, že starší človek sa nedokáže tak silno citovo angažovať, táto kniha vás presvedčí o opaku.
Paralelne s rozvíjajúcou sa láskou nás autor oboznamoval i s krásami slovenskej prírody, a tak nám nechal pocítiť i ďalší význam literatúry - krásny estetický i ume­lecký zážitok.
Nič však nie je večné a život je krutejší, akoby sa zdalo. Zrazu je všetko preč. Milovaná osoba odišla, hoci láska v srdci zostala. Nič, len chladný list na rozlúčku. A hlavný hrdina je opäť tvárou v prachu zeme. My častokrát tiež. A nik nemá chuť vstať. Ani my, ani on. Vravíme si, že to nemá zmysel. Pre nás je život bez lásky -či už materskej, alebo mileneckej - len cesta pustou krajinou.
Sami sa pýtame: „Má ešte život bez lásky zmysel? Načo vôbec vstať, keď o chvíľu nám zasa čosi podrazí nohy?" Podobne sa pýtal i A. Kavecký a dlho nenachádzal odpoveď. Ale potom, potom ju predsa našiel. Pretože veril, že musí existo­vať niečo, prečo sa oplatí vstať, oprášiť si kolená, hrdo zdvihnúť hlavu a ísť. Našiel slnko, ktoré nás zahrieva svojimi lúčmi a tiene hádže za nás.
„Kým je na svete len jeden jediný nešťastnejší, zúfalejší a bezmocnější, ako si ty sám, potom ho nesmieš opustiť v najhoršom... Pretože aj ten najposlednejší a naj opustenejší predsa len bude komusi chýbať, aj mne, aj tebe, aj jeho smrťou čosi ubudne z nás všetkých, jeho smrť bude aj našou smrťou."
A my si uvedomíme, že život je niečo iné. Naša duša nasiakne novým pocitom, novým vedením, rozum dostane impulz k rozmýšľaniu a srdce zisťuje, že to asi bude pravda. Že na svete nie sme len my, je tu množstvo iných ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie a naša prítomnosť im môže pomôcť.
Som presvedčená, že po prečítaní tejto knihy vo vás zostane pocit, že sa skutoč­ne netreba nikdy vzdávať. Každý z nás má svoje slnko, ktoré mu nedovolí zostať na kolenách, i keď na nich bude množstvo modrín. Možno je to láska, príroda, možno rodina ... a možno život sám. Ale vždy:
„Je tu istá nádej. A kým je, neslobodno sa vzdávať, ak ti z nej zostáva už iba zrnko piesku, ešte nesmieš padnúť na kolená ... a nie si porazený, ak ti ešte zostáva štipka nádeje."
A toto všetko si dokážeme uvedomiť i vďaka jednej knihe. A hoci literatúra i tá­to knižka má mnoho úloh a zmyslov, som presvedčená, že byť oporou pre človeka na jeho púti životom a dať tak potravu jeho duši je zmysel nad všetky ostatné.
Ďakujem za slovo.                 
                                                                       Vladimíra Vranová
Knihy nemajú byť nábytkom, ktorý by ozdoboval dom, majú byť potravou, ktorá živí ducha
(Diskusný príspevok v literárnom krúžku o stretnutiach s krásnou literatúrou)

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!

Dovoľte, prosím, aby som aj ja vyjadril svoj názor k téme Kniha - potrava pre dušu alebo nábytok. Nedá mi nevysloviť názor, pretože v mojom živote, a dúfam, že nie len v mojom, má kniha veľkú cenu.
Moji rodičia ma od malička zahŕňali množstvom kníh. Najskôr obrázkovými, neskôr prišli na rad knižky s prvými písmenkami. Prvé písmenká, prvé slová ... učil som sa čítať. A dnes? Dnes mám vo svojej knižnici veľa nádherných a hodnotných kníh od rodičov. Veľmi si ich vážim, pretože ma učia žiť.
Akú úlohu majú mať knihy v živote človeka? Aké je ich poslanie? Rodičia ma naučili, že úlohou knihy nie je zapĺňať prázdne police, ale dušu. Ich úlohou je napĺ­ňať dušu človeka, ktorý sa dal na cestu hodnotným životom.
Mali ste už v rukách, milí spolužiaci, knihu, ktorá by mohla zmeniť váš život? Kniha, ktorá by vás natoľko zmenila, že by sa zmenil aj celý váš pohľad na svet? Verím, že ste sa stretli s nejednou takouto knihou.
Dovoľte mi, aby som vám priblížil knihu, ktorá zmenila môj život. Knihu, ktorú si najviac vážim, je od Dana Millmana a volá sa Cesta pokojamilovného bojovníka. Zmenila veľmi veľa životov, nielen môj.
Túto knihu by som prirovnal k čiernej diere, ktorá vás pohltí úplne celého, pohl­tí vašu myseľ, vašu dušu. Moje „ja“ sa stalo kolieskom v mechanizme, ktorý ma neskôr zmenil od základov. Zmenil moje vnútro, moju dušu, moje ja. Knihu som čítal bez prestávky.
Nedovolí ani vám rozobrať „mechanizmus vašej zmeny" a potom ho opäť zlo­žiť, musí sa to všetko udiať bez prestávky. Stal som sa súčasťou Jednoty knihy. Stal som sa bojovníkom. Bojovníkom, ktorý bojuje za vlastný duchovný rast. Vydal som sa na cestu pokojamilovného bojovníka. Táto kniha úplne zmenila od základov môj rebríček hodnôt. Začal som si uvedomovať veci, ktoré som predtým zanedbá­val, pochopil som, že môj život nebol predtým taký, ako som si naozaj želal.
Po prečítaní knihy som ostal od úžasu ticho. Hrdlo mi zvierali kŕče, mojou mys­ľou mi prelietavali myšlienky, ktoré zmenili moju dušu. Nenachádzal som slová, ktoré by výstižne opísali môj vtedajší duševný stav.
Vtedy som sa PREBUDIL.
Rád by som vám zacitoval tú časť, v ktorej vrcholí duchovné posolstvo tejto knihy:
„Preberme radšej sami zodpovednosť za svoj život, namiesto toho, aby sme vi­nili iných ľudí alebo okolnosti. Otvor oči a rozpoznáš, že tvoje zdravie, tvoje šťas­tie a celé tvoje postavenie v živote je zapríčinené tebou samým, či vedome, alebo nevedome.“
Tento citát sa stal mojím životným mottom. Celá kniha je popretkávaná takými­to nádhernými myšlienkami, ktoré vás prinútia zamyslieť sa nad sebou a nad svojím životom. Nie, určite vám nedovolí byť chladnými a otočiť na ďalšiu stranu. Prinúti vás myslieť celou dušou a srdcom. Naučí vás žiť...
Naša duša je ako kus foremnej hliny. Položili ste si už otázku: „Čo by ste chceli z vašej vlastnej duše vytvoriť?" Nechali ste svoju dušu vychladnúť, keď sa dá ťaž­ko formovať? Aký tvar chcete dať vlastnej duši? Nie sú knihy pre nás vecou? Ne­majú v našom živote niekedy úlohu nábytku?
My sami cítime, že naša duša túži po raste, prečo teda brániť nášmu duchovné­mu rastu? Siahnime preto po knihách, ktoré nás naučia hodnotne ŽIŤ!
Ďakujem za slovo.                                                     Marin Zvěřina
https://ssost.edupage.org/files/AKO_PISAT_DISKUSNY_PRISPEVOK.doc